Kolečkama vzhůru

Veľakrát, až keď ste postavení pred hotovú vec, tak si uvedomíte, ako je ťažké ju urobiť.

Tak banálne vec, ako napísať pár riadkov o človeku, ktorý sa mi pred takmer dvadsiatimi rokmi predstavil ako: ja som Námestník, nie funkcií, ale menom, ma celkom zaskočila.

Počas 25 rokov, čo sa venujem výcviku leteckých akrobatov, mi prešlo rukami veľa ľudí, ale Václav je jeden z mála, na koho nikdy nezabudnem.

Na dráhu leteckého akrobata sa dal už v pomerne zrelom veku a sprvu na mňa pôsobil skôr dojmom intelektuála, než zanieteného športovca. Ako ale čas bežal a ja som mal možnosť ho bližšie spoznať, prekvapila ma šírka jeho záujmov a schopností. Z pragmatického advokáta s hlbokým sociálnym cítením sa vykľul veľmi húževnatý a cieľavedomý športovec, ktorý si svoju akrobatickou slávu tvrdo odpracoval. Na moje potešenie sa leteckej akrobacii začal venoval viac, ako sa naučiť bezpečne prevracať s lietadlom vo vzduchu. Zvíťazila v ňom túžba dobyť ďalší vrchol a začal sa venovať súťažnej akrobaciu. Dobývanie vrcholov mu iste učarovalo už skôr, venoval sa aktívne horolezectvo, ktoré v ňom zanechalo zdravú ctižiadosť a hlavne húževnatosť.

Väčšina ľudí, ktorí niečoho dosiahnu, má niekoho, kto je motivuje a prípadne i privedie k tej či onej činnosti, Václava ovplyvnila jedna výrazná osobnosť Československej leteckej akrobacie, a to Ivan Tuček. Vašek počas svojej akrobatické kariéry to síce nedotiahol na majstra sveta, ale aj titul Majster SR v leteckej akrobacii, ktorý získal, je úctyhodný výsledok.

Keď si uvedomil svoje možnosti a ukončil svoju závodné kariéru, neváhal venovať svoj čas nástupcom. Rozšíril rady akrobatických rozhodca, kde sa snažil odovzdávať svoje skúsenosti nasledovníkom.

To, že sa odhodlal spísať postrehy z akrobatického diania, považujem za veľmi ocenenie hodný čin. Čo cennejšie môžeme zanechať svojim nástupcom, než svoje skúsenosti, z ktorých sa môžu poučiť, a na ktorých môžu ďalej stavať svoje letecké či iné umenie.

Jiří Duras tréner leteckých akrobatov v Leteckom akrobatickom centre Karlovy Vary

Je normálne po päťdesiatom roku veku začať súťažiť v leteckej akrobacii? To je otázka, ale fakt, že to ide je popísaný v tejto publikácii. Dá sa v nej nájsť popis zábavné cesty k takémuto počinu. Avšak aj návod, ako si zhruba za tri roky od začatia základného leteckého kurzu obstarať prvý vavríny v leteckých akrobatických súťažiach. Publikácia opisuje aj stretnutie autora s našimi najlepšími akrobatov a ich pomoc pri jeho snahe sa na staré kolená "poptačit".